Koľko jazykov ovládaš, toľko krát si človekom

Viacjazyčnosť je pre dieťa, ktoré je s ňou konfrontované od počatia, prirodzená. Ak ste ako rodičia dôslední a nemeníte pri komunikácii s dieťaťom jazyk, dieťa sa na vás automaticky obracia v tom "vašom" jazyku.

Jeden jazyk nie je nikdy na škodu tomu druhému, ani v ňom dieťa nie je lepšie na úkor toho druhého jazyka. Práve naopak! V prípade, že je dieťa viac-menej rovnomerne vystavené obom jazykom, bude ich po čase zvládať rovnako dobre. Viedla som siahodlhé rozhovory s rodičmi, ktorí trvajú na tom, že radšej nebudú dieťa "pliesť" a nehovoria s ním svojím materinským jazykom "pre jeho dobro", aby to malo v škole jednoduchšie. S týmto názorom nemôžem súhlasiť a živým príkladom toho sú moje dve deti (a mnoho ďalších v mojom okolí), ktoré dokazujú pravý opak! Viacjazyčné deti sú jazykovo zdatnejšie a oveľa jednoduchšie sa neskôr naučia ďalší cudzí jazyk. Toto už bolo medzičasom dokázané dlhoročnými štúdiami. Nespomínajúc posledné vedecké zistenia tvrdiace, že viacjazyčnosť pôsobí preventívne napríklad aj proti demencii.

Aj napriek tomu, že dnes je už známe, že viacjazyčné deti začínajú v priemere hovoriť neskôr (môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti), keď už začnú hovoriť, deje sa to spravidla v dvoch (prípadne troch) jazykoch!

Áno, stáva sa, že matka trávi s dieťaťom zo začiatku viac času a preto je dieťa najskôr zdatnejšie v materinskom jazyku. Tieto rozdiely sa však rýchlo vyrovnávajú, záleží od toho, do akej miery je dieťa vystavené druhému (či tretiemu) jazyku.

A stáva sa aj to, že slovná zásoba v jednom jazyku je bohatšia v tej či onej doméne v porovnaní s druhým jazykom. Napríklad ak dieťa trávi s matkou* väčšinu dňa v kuchyni a pri domácich prácach, je zrejmé, že bude jeho slovník bohatší na tieto výrazy v porovnaní so starými rodičmi*, ktorí trávia väčšinu času s dieťaťom v záhrade atď.

A prečo si viac krát človekom, ak ovládaš viac jazykov? Jazyk je veľmi komplexný fenomén a ak ho chceme ovládať skutočne dobre, musíme sa naučiť v danom jazyku "myslieť", vyjadrovať koncepty štruktúrou daného jazyka. Na ilustráciu môže slúžiť Vladimir Nabokov so svojou preslávenou Lolitou, ktorú napísal pôvodne po anglicky. Po rokoch sa rozhodol preložiť ju do ruštiny a ako sa sám vyjadril, zistil, že v ruštine (materinskom jazyku) sa vyjadruje "jemnejšie a citlivejšie", literárni kritici objavili viacero nezrovnalostí či dodatkov v ruskej verzii. Ovládaním cudzieho jazyka sa teda nestávame iba viacjazyčnými, ale aj viackultúrnymi. Znamená to, že vieme prenášať koncepty z jedného jazyka a jednej kultúry do iného jazyka a príslušnej kultúry. Dobrým príkladom sú idiómy alebo "ustálené spojenie slov typické pre určitý jazyk, obyčajne nepreložiteľné" (Slovník cudzích slov, akademický, z roku 2005). Naše slovenské ustálené slovné spojenie "leje ako z krhly" by rodený Angličan vyjadril niečím ako "pršia mačky a psy" ( It's raining cats and dogs.), Američan by zase povedal, nám už zrozumiteľnejšie, že "prší ako z vedra". Francúzi sa neučia "naspamäť" ale "srdcom" (apprendre par coeur). A ak sa vám niekto v nemecky hovoriacich krajinách sťažuje, že "má kocúra", chce povedať len toľko, že "je po opici" (einen Kater haben). 

Tu sa dostávam na koreň starého ale jarého porekadla, ktoré som si prepožičala ako nadpis. Prečo ochudobňovať vlastné dieťa o tento "dar", ktorý mu obohatí život, posilní ho a vyzbrojí do dnešného veľmi rýchlo sa meniaceho sveta? Prečo ochudobniť vlastné dieťa a nedopriať mu stať sa človekom aj druhý či tretí krát? A ešte posledná rečnícka otázka: Ako si môžeme dovoliť "okradnúť" vlastných rodičov a teda starých rodičov, prípadne iných rodinných príslušníkov o to, aby si s dieťaťom mohli vytvoriť vzťah vo svojom materinskom jazyku?

* Za stereotypy sa ospravedlňujem, matka/starí rodičia sú len premenné, ktoré je možné ľubovoľne obmieňať!