Prešporok, Pozsony a Pressburg

Neskôr azbuka

V príspevku nazvanom "Ako to celé začalo" (https://mnohojazycnost.webnode.sk/ako-to-cele-zacalo/) sú krátko spomenutí dnes už starí rodičia, ktorým sa o mnohojazyčných rodinách mohlo iba snívať. Nie však potomkom starých "Prešpurákov"! Tí od svojich rodičov či prarodičov dobre vedia, že v starej Bratislave sa do slovenčiny miešala popri nemčine aj maďarčine taktiež čeština či dokonca židovský žargón. Dá sa teda tvrdiť, že starí Prešpuráci bývali trojjazyční, popri slovenčine ovládali aj "kuchynskú" nemčinu a maďarčinu. S väčšinou z nich však táto trojjazyčnosť vymrela. Výborným príkladom sú aj moji starí rodičia, ktorí hovorili po nemecky a maďarsky len medzi sebou. Boli to ich "tajné reči", ktoré používali v prítomnosti svojich detí len vtedy, keď si potrebovali niečo medzi sebou vydiskutovať a nechceli, aby im deti rozumeli. Preto ani jedno z ich štyroch detí okrem slovenčiny a neskôr (školskej) ruštiny žiaden cudzí jazyk neovládalo (čeština sa vtedy za cudzí jazyk nepovažovala).

Konkrétne v našej rodine si bolo treba počkať až na tretiu generáciu, aby znovu prevzala žezlo viacjazyčnosti, ktorú dostala do vienka ako obrovský dar. A kto vie, možno to všetko zostalo niekde v génoch, tvrdo potláčané komunistickými jazykovými "čistkami", normalizáciou a hlavne proruskou politikou. Tak som sa napríklad ja dostala k prvým nemeckým slovíčkam vďaka babke, ktorú som vždy prosila, aby mi povedala, ako sa čo-to povie po nemecky. Istú dobu som si to aj zapisovala do malého zeleného zošitka, takého, čo sa používal ako zrkadielko v prvej triede (zrkadielko sa používalo v prvom ročníku namiesto žiackej knižky).

Na konci prvého stupňa - tesne pred revolúciou - som sa na povale u dedka dostala ku starým ruským učebniciam a počas dlhých letných prázdnin som sa dobrovoľne a sama naučila azbuku. Na veľké prekvapenie mojich rodičov som sa snažila spájať bukvy azbuky do slov, samozrejme slovenských ;-), dokonca som ich žiadala, aby rozprávali po rusky, nech počujem tú melódiu. Taká obrovská bola moja túžba hovoriť cudzími jazykmi! Veľmi som sa tešila na ruštinu v škole a nerozumela som, ako mohli moji rodičia "už všetko z toho zabudnúť". Po rusky som ich nepočula hovoriť nikdy. Krátko na to prišla Nežná revolúcia a z ruštiny sa zrazu stala v učebných osnovách nemčina alebo angličtina, podľa toho, na čo sa ktorá ruštinárka vtedy cítila. Niektoré si trúfali aj na francúzštinu.

Mojim deťom sa po slovensky čítať vždy nechce, nejde im to tak rýchlo ako po anglicky, radi však počúvajú príbehy o Mimi a Líze, Opice z našej police či klasiky s Krtkom atď. Na oplátku za ich lenivosť, hlavne po argumente, že načo si trénovať slovenčinu, veď už vieme dobre po anglicky a po nemecky, im rozprávam čriepky a úlomky toho, ako som si ja znalosť cudzích jazykov musela vybojovať krvopotným úsilím, bifľovaním a štúdiom. Tiež argumentujem tým, že prízvuk sa už nikdy nenaučím tak správne a nebudem sa môcť porovnávať s rodeným hovoriacim, čo je jedna z mnohých výhod bilingválnych a viacjazyčných detí.

Vždy keď stretnem novú viacjazyčnú rodinu a mám možnosť zblížiť sa, veľmi ma zaujíma to, ako riešia tú ich mnohojazyčnosť, ako podporujú deti, ako ich motivujú a ako bojujú s týmito "lenivosťami". Vypozorovala som, že rodičia detí, ktoré sa dostali do zahraničia až v školopovinnom veku, t.j. školskú dochádzku začali v slovenskom systéme, majú tendenciu podporovať deti v tom, aby si robili polročné a koncoročné skúšky aj na SK a dostali slovenské vysvedčenie. To je super, len tak ďalej!